Dul silný vietor a more bolo rozbúrené. Veslovali tak dvadsaťpäť až tridsať stadií, keď videli Ježiša kráčať po mori a blížiť sa k lodi, a zľakli sa. (J 16,18-19)
Predstavme si, že sme za tmavej noci v loďke na rozbúrenom mori a silný vietor si s našou loďkou pohráva ako s trieskou. Je čo robiť, aby sme sa neprevrátili a neskončili vo vode, kde by sme vyčerpaní plávaním napokon klesli na dno. A v tejto zúfalej situácii sa k nám približuje nejaká obluda. Nie je toho i tak už dosť, čo na nás doľahlo, že prichádza ešte čosi, aby znásobilo naše útrapy?
V ťažkých životných problémoch neraz aj my vidíme situáciu inak, ako je v skutočnosti. Podomýšľame si a popridávame i také veci, ktoré by nám za normálnych okolností ani neprišli na um. Nielen učeníci sú schopní vidieť namiesto Pána Ježiša príšeru, ale aj my strácame súdnosť, keď sme v úzkych. Často, keď máme napr. choré dieťa a robíme všetko možné namiesto toho, aby sme sa stíšili a poznali Pána Ježiša, ktorý nám prichádza na pomoc. My maloverní myslíme, že On tu nie je, nevidí, nepočuje, nezaujíma sa. On však nekoná tak, ako si predstavujeme my. Robí pre nás to, čo uzná za dobré On sám. Často až keď vyskúšame všetko po svojom a bez úspechu, pokoríme sa pred Ním v zahanbení a On pomôže.
Nereptajme, keď sme v ťažkostiach, nekonajme iba vo svojej sile, ale utíšme sa, lebo v utíšení a modlitbe je naša sila. Vtedy poznáme že nám hovorí: „Ja som to, nebojte sa!“
Jaroslav Poloha (SŽ 1985)
