Ja nemôžem nič robiť sám od seba. Súdim, ako počujem. A môj súd je spravodlivý, lebo nehľadám svoju vôľu, ale vôľu toho, ktorý ma poslal. (J 5,30)
Tieto potvrdenia platia aj pre nás. Podľa Ján 17,22 sú to tieto: A slávu, ktorú si Ty dal mne, ja som dal im, aby jedno boli, ako my jedno sme. To znamená, že ani my by sme nemali nič robiť sami od seba. Je to však skutočne tak? Uznali sme už svoju nedokonalosť pred Bohom, aby On mohol skrze nás konať svoju vôľu? Pán Ježiš bol Boží Syn a predsa nekonal podľa svojej vôle. Vo všetkom sa radil so svojím Otcom.
Vedome nechcel plniť svoju vôľu, hoci On tiež mal vlastnú vôľu. Povedal: „Pane vezmi, ak je možné, tento kalich odo mňa, ale nie moja, ale Tvoja, vôľa nech sa stane.“ Modlíme sa aj my tak, ako nás učil Kristus: „Nech sa stane Tvoja vôľa ako v nebi, tak aj na zemi?“ Ak áno, nuž konajme podľa toho.
Svedectvom o tom, čiu vôľu konáme, sú naše skutky, ktoré nie sú naše, ale Otcove, ak plníme Jeho vôľu. Zamyslime sa, o čom naozaj svedčia naše skutky. Nehovoríme slovami o nebi a skutkami o pozemskom nevoľníctve? Sme ozajstní kristovci, alebo len baptisti? Svedčiť treba činmi, životom v obyčajných všedných dňoch a problémoch. (Jk 3,14)
„Pán Ježíš má tu moc, On Božskou sílu má,
Pán Ježíš má tu moc, v Něm spomocníka mám.“
Jaroslav Poloha (SŽ 1985)
